Duchovné odhalenie sa uskutočňuje prostredníctvom zažívania takých protikladov ako potešenie/radosť a bolesť, úspech a zlyhanie, cnosť a neresť. Oba extrémy sú rovnako potrebné pre naplnenie života, hoci sa javia byť navzájom priamymi protikladmi. Fakticky, zo širšieho pohľadu, protiklady zážitku sa ukážu byť komplementárne (doplnkové), skôr než opačné. Oni sa javia byť kolidujúcimi nezlučiteľnosťami len pre myseľ, ktorá ich nemôže transcendovať. Oni sú ako diametrálne protiľahlé body na kružnici. Ak idete za akýmkoľvek bodom na kružnici, cesta cezeň nevyhnutne povedie k jeho diametrálne protiľahlému bodu. A cesta z tohto protiľahlého bodu sa opäť navracia k východiskovému bodu. Pohyb medzi protikladmi je tak bez konca ako pohyb v kruhu (po kružnici).

     Zákon protikladov nenaznačuje presnú matematickú polaritu. Protiklady nie sú protiľahlé s bod-na-bod opačnosťou v každom detaile.

     Vezmite napríklad prvých pilotov, ktorí zažili neúspech a smrť v ich snaženiach. Tento neúspech, nemožno povedať, žeby bol presným protikladom ich predošlého úspechu v lietaní, pretože oni nemali žiaden úspech v lietaní. Čoho je to potom protiklad? Títo prví letci mohli zažiť úspech v nejakom podobnom úsilí mierne iného typu a ich neúspech v lietaní (kulminujúci smrťou) je kvalitatívnym protikladom zážitku úspechu.

     Protiklady úspechu a neúspechu sa navzájom potrebujú. Nemôže tu byť žiaden úspech, pokým tu nie je neúspech; a rovnako je pravdou, že nemôže byť neúspech, pokým tu nie je úspech. Ak niekto nikdy neuspel v určitej veci, je bezvýznamné nazývať takéto pokusy, alebo ich výsledky, neúspechom. Takisto, úspech je úspechom, len ak mu predchádzali neúspechy, buď tej danej osoby alebo iných, ktorí skúšali v tej istej oblasti.

     Úspech a neúspech sú všeobecne merané, ocenené alebo trpené viac vo vzťahu k tomu, čo bolo v danej oblasti dosiahnuté inými, než vo vzťahu k cieľu, ktorý bol zasiahnutý alebo minutý. Ak je zvyčajné pre akúkoľvek osobu robiť tú-ktorú vec, toto konanie by nemalo byť považované za úspech, hoci je to úspech v zmysle, čo bolo naplánované, to bolo dosiahnuté. V každej svetskej sfére je zlé, horšie a najhoršie, ako aj dobré, lepšie a najlepšie. Je tu vedomé alebo nevedomé vzájomné súťaženie, ako aj vnímanie toho, čo je za (beyond) všetkým týmto súťažením. To z tohto pretekania, či súťaženia, úspech alebo neúspech povstáva.

     Ak sa úspech a neúspech stanú nezávislými od ich zdôraznenia cítenou dualitou ostatných, stanú sa niečím celkom odlišným od toho, čím zvyčajne sú. Oddelenosť ich protichodnosti/opačnosti je značne zmiernená a postupne splynú. Napríklad osoby, ktoré neuspeli v dosiahnutí vrcholu Everestu pred jeho prvým dobyvateľom, nebudú videné akoby boli neuspeli, ale ako úspešné v dostaní sa blízko vrcholu, iba ak sa úspech stane menom nie pre celý proces výstupu, ale len pre posledný krok, ktorý vykonal prvý dobyvateľ.

     Čím menej je naše vnímanie zastreté a narušené vnímanou dualitou, tým menej protichodnosti alebo nezlučiteľnosti existuje medzi extrémami alebo protikladmi zážitku. Vo finálnom neskalenom vnímaní nie je ani úspech ani neúspech, pretože tu niet čo získať alebo stratiť.

     Avšak, pokým toto spoľahlivé seba-uistenie nie je trvalo zavedené, človek je nevyhnutne uväznený v ilúzii duality, čiže relatívne falošných/nepravých/klamných hodnôt. Vtedy tu vždy sú približovania k vzďaľujúcemu sa cieľu; a tieto približovania môžu byť nazývané buď čiastkovými neúspechmi alebo čiastkovými úspechmi, podľa hľadiska daného človeka. Toto tiež ukazuje, ako každý úspech naznačuje/zahŕňa neúspech a každý neúspech úspech. Dva protiklady šliapu navzájom po sebe vo svete ilúzie. Ten, kto môže vystáť úspech aj neúspech s rozvahou, sa blíži k pravdivejšiemu oceneniu oboch; a pre toho, kto ide za (beyond) extrémy, čiže protiklady, otázka znášania ani nepovstáva.

     Avšak oba protiklady sú nevyhnutné počas procesu evolúcie. Evolučná teória alebo iluzórna evolúcia má postupovať skrz zdanlivo nezlučiteľné protiklady, také ako potešenie a bolesť, neresť a cnosť, úspech a zlyhanie. Z mnohých párov protikladov, pár, ktorý potrebuje špeciálnu zmienku a úvahu je pár muža a ženy. Samčie a samičie ľudské formy sú správne opísané ako protikladné pohlavia. Progresívna realizácia adekvátnych foriem, pokračovanie druhov a dopredný pokrok inkarnovaného prúdu života je závislý na kontraste a súhre pohlaví, osobitne vo vyšších fázach biologickej evolúcie. Toto je rovnako pravdivé pre psychologickú a duchovnú evolúciu, pokým je zdržaná v doméne ilúzie. Protikladnosť pohlaví a striedavé pokusy prekonať alebo zosúladiť túto protikladnosť sú nesporne zdrojom inšpirácie, povznesenia a veľkej podráždenosti, ktoré prenasledujú súhru sexuálnych protikladov na psychologickej úrovni, pokým nie sú znášané alebo pochopené plne a adekvátne.

     Jednou špeciálnou črtou sexuálnych protikladov je, že zatiaľ čo ostávajúc vo vyvažujúcej sa vzájomnej protikladnosti, oni sú navzájom zviazané zrejmejšie a pevnejšie, než mnohé iné protiklady. Muž, ktorý si uvedomuje seba ako samca, si zároveň uvedomuje ženu ako samicu; a pnutie cítenej duality je pre neho nepretržitou záťažou, ktorá je často neviditeľne prenášaná na člena opačného pohlavia. To isté je pravdou o žene, ktorá si osobitne uvedomuje seba ako samicu. Protiklady tvoria a udržujú zaťažujúcu ilúziu, ktorá je vzájomne prenášaná. A ak je táto ilúzia zdieľaná oboma, zväčšuje sa geometrickým rádom, namiesto zmiernenia sa akýmkoľvek spôsobom. Na druhej strane, zbavenie sa bremena iluzórnej a protikladnej sexuálnej duality je tiež seba-komunikatívnym pochopením. Potom je láska postupne oslobodená od nádychu rozlišujúceho sexuálneho vedomia a porozumenie je pozdvihnuté z posadnutosti jednou z najutláčateľskejších foriem duality.

     Ak je jeden zážitok presným protikladom iného, tieto sa navzájom vyvažujú. Ale veľmi často nie je presný protiklad potrebný pre takéto vyváženie. Predpokladajme, že „B“ je priamo opakom „A“ v každom detaile. Tu „B“ môže vyvažovať „A“. Ale postupujúcemu odhaľovaniu života je rovnako poslúžené, ak niečo podobné „A“ vyvažuje „B“, alebo niečo podobné „B“ vyvažuje „A“, alebo niečo podobné „A“ vyvažuje niečo podobné „B“ a naopak. Inými slovami, zákon protikladov nie je mechanickým zákonom akcie a reakcie, ale je významným prieskumom/hľadaním prostredníctvom doplnkových zlomkových zážitkov.

     Komplikovaný spôsob, akým jeden protiklad privoláva a priťahuje svoj doplnkový protiklad, môže byť ilustrovaný ďalším príkladom. Predpokladajme osobu, ktorá je nútená zabíjať iných, ako sa často stáva vo vojnách. Tu je jej deštruktívna povaha zdôraznená a uvoľnená bez odobrenia jej najvnútornejším bytím. Jedného dňa sa táto osoba vnútorne vzoprie proti takému typu činnosti a pokúša sa potlačiť svoj deštruktívny sklon zabíjať. Avšak deštruktívny sklon nemôže byť poľahky zastavený, keďže bol príliš zdôraznený prostredníctvom opakovanej praxe. Tak jej sklon spätným rázom udrie na ňu a ona spácha samovraždu. Privolala na seba tento protiklad – spočívajúci v bytí zabitou. Toto je čiastočne zásluhou jej túžby uniknúť z núteného zabíjania iných proti svojej vôli; a čiastočne zásluhou jej túžby odpykať si zabitie iných proti svojej vôli. Ale väčšinou je to zásluhou jej bezmocného uchytenia v hybnosti deštruktívneho sklonu, ktorý požaduje vyjadrenie sa na nejakom objekte, či už na niekom inom alebo na sebe. Výkon (činnosť) zákona protikladov je za (beyond) obmedzeným intelektom.

     V hore uvedenom príklade je objasnený ešte jeden bod. Ak činnosť nemá úprimnú podporu najvnútornejšieho bytia osoby, je rýchla v privolaní svojho protikladu. Ak, však, má činnosť úprimnú podporu najvnútornejšieho bytia, môže sa vyhýbať odklonu, pokým nezhromaždí vo svojom vlaku nejaké iné veci, ktoré udrú do noty disharmónie v najvnútornejšom bytí. Cestou k transcendovaniu striedania medzi zlomkovými protikladmi, je viesť svoj vlastný život tak, aby sa stal pravdivým a úplným vyjadrením najvnútornejšieho bytia.

     Napriek tomu, pokým celé akumulované ja (self) [ego] osoby nepríde do naprostej harmónie s Jedným Božským Ja (Self) vnútri, zákon protikladov jej nevyhnutne príde na pomoc, či to vedome chce alebo nie. Predpokladajme osobu zabíjajúcu choré zvieratá z toho, čo ona považuje za súcit k nim, t.j., z úmyslu dať im úľavu od utrpenia. Jej najvnútornejšie bytie neschváli tento zdanlivý akt súcitu, keďže ona by nebola rada takému druhu súcitu, aby bol vyjadrený voči nej, ak by bola ona chorá. Toto bezvýhradné uznanie krutosti zahrnutej v zabíjaní chorých zvierat je postačujúce, aby vynútilo v nejakom živote jej stanie sa bačom alebo pastierom kráv alebo chovateľom stád animálneho kráľovstva. Veľmi podobný je prípad toho, kto drží sliepky bdelé celú noc, aby znášali viac vajec, neuvedomujúc si bezcitnosť zaangažovanú v tom. Vo svete rastlín môže tiež niekto neúmyselne alebo naschvál spôsobiť bezohľadnú deštrukciu, len aby pritiahol na seba rolu pôdohospodára alebo záhradníka. Škoda, ktorú človek mohol neúmyselne alebo naschvál vykonať akejkoľvek živej bytosti, má byť napravená. V budúcej inkarnácii bude musieť živiť a chrániť práve tie duše (v nejakej inej forme) buď ako hlava rodiny alebo múdry vládca.

     Zákon protikladov nefunguje skrz aritmetický alebo mechanický kalkulus, ale prostredníctvom požiadaviek karmických nastavení a prepočtov a najvyššej nutnosti pre plné a slobodné odhalenie života v každej forme. Striedanie medzi príjemnými a nepríjemnými protikladmi je hrou hojdania, ktoré musí pokračovať až po príchod do dynamickej vyváženosti, ktorá je za (beyond) protikladmi, a ktorá je neobmedzeným vyjadrením neskalenej večnosti.